Rodičia minuli peniaze z mojej poistky

Dobrý deň,

Chcem Vás poprosiť o radu alebo riešenie ako mám zvládnuť moju životnú situáciu lebo ja už neviem čo mám robiť. Keď som mala 13 rokov chodila som k psychologičke a ani vlastne neviem prečo, nepamätám si nato. 1.9.2007 sme spolu s dvoma kamarátkami a kamarátom ktorý bol zároveň aj šofér mali autonehodu. Dostali sme šmyk a nabúrali sme do stromu. Ja som bola spolujazdec šoféra. Našťastie si nato nepamätám. Utrpela som vážne zranenia a bola som v bezvedomí. Lekári povedali mojim rodičom že mám 10 percent na prežitie. Moje zranenia boli otras mozgu, opuch mozgu, krvácanie do mozgu, trojitá zlomenina sánky ktorú som mala dva mesiace zdrôtovanú a preto som nejedla lebo som nemohla, mohla som len tekutú stravu, následne som schudla okolo 20 kg a vyzerala som jak podvyživené decko. Potom trojitá zlomenina panvy, lekári hovorili že už len ťažko budem chodiť. Po pravda ťažko sa mi to píše lebo nato spomínam a bolí ma to. Ležala som v nemocnici v Prešove. Prvý mesiac na Aro, druhý na traumatológii a potom ma preložili na detské oddelenie. Vkuse som ležala lebo som nemohla a nevedela chodiť . Každý deň ku mne chodila fyzioterapeutka a cvičila som 3krát denne. Začala som sa sťažovať sestričkám že sa mi ťažko dýcha a že nevládzem dýchať. Prišiel a ku mne doktorka, rozprávala sa so mnou a odišla. Keď som sa následne sťažovala sestričkám že sa mi ťažko dýcha dali mi kyslík trošku som to pre dýchala a pre nich bolo všetko OK. Nikto mi nepovedal prečo a ako, potom prišla moja mama, nechodila ku mne vždy lebo sme z Jakubian okr. Stará Ľubovňa. Niekedy chodil aj otec. No a mama mi povedala že sa rozprávala s doktorkou a že vraj sa mi nemôže ťažko dýchať že si to len Ja myslím. Ja som vedela že to nie je pravda veď nie som blázon a viem že nevládzem dýchať. Plakala som veľmi vravela som mame že oni klamú a mama mi nakoniec uverila. Následne išla za doktorkou. Neviem o čom sa rozprávali ale viem že ju doktorka chcela presvedčiť o svojej pravde. Potom ma poslali na všelijaké vyšetrenia aby sa potvrdilo alebo vyvrátilo to moje sťažené dýchanie ktorému nikto neveril. Neviem ako to spravili ale výsledky boli dobré že mi určite nič nie je. Potom za mnou poslali psychiatričku. Prišla, pýtala sa ma úplne hlúposti štýlu o mojej rodine, o mojich kamarátoch, nič o mojom zdravotnom stave. Asi po 15min rozhovoru odišla. Bolo poobede okolo 14:00. Rozprávala sa s doktorkou a mojou mamou. Potom ku mne prišla doktorka a moja mama a doktorka mi povedala že pani psychiatrička usúdila že je to psychického pôvodu že si to domýšľam . Veľmi som plakala aj keď som nevládala. Dospelí mali svoju pravdu. Vôbec ich netrápila tá moja. Potom sa so mnou mama rozlúčila a išla domou. Večer som pozerala superstar ešte s jednou pani čo bola vedľa na izbe s malým synčekom. Mala som televízor na izbe, moji rodičia mi ho doniesli lebo som len ležala. V ten večer keď som pozerala tú telku, sa mi začalo ťažko dýchať a upadla som do bezvedomia. Zobudila som sa o tri dni v Košiciach a ARO. Bola som mimo vôbec som nevedela kde a prečo vôbec som. Zbadala som sestričku a zavolala som na ňu a potom to prišlo. Vôbec som nemala hlas, nemohla som rozprávať a mala som niečo v krku vtedy som nevedela čo to bolo. Prišiel ku mne lekár a hovoril mi prečo som tu a čo sa stalo. Povedal mi že sa mi po intubácii ktorú som mala v Po na Aro začali zužovať dýchacie cesty, preto sa mi ťažko dýchalo. Takže ma zachránili v posledných sekundách môjho života. Druhý krát som sa narodila. Vtedy na izbe v Po keď som upadla do bezvedomia mal nočnú krčný lekár, bolo 21:00 on mi nevedel spraviť tracheostomiu, rozrezal mi krk ale zle. Potom zavolali záchranku a previezli ma do Košíc. Lekár mi povedal že ma priviezli okolo polnoci v posledných sekundách, že som bola celá modrá lebo som nebola okysličená. To bol môj najhorší okamih v živote- vtedy. Potom mi uverila už aj mama, že som mala pravdu že sa mi ťažko dýcha. Neviem prečo ale lekári v po zlyhali- u mňa všetci ktorý mi vtedy neverili. Potom ma zase previezli do Po na detské oddelenie. Tracheostomiu som mala nejaké dva týždne. Bol to najhnusnejší pocit v živote. Po tých dvoch týždňoch ma znovu previezli do Košíc kde ma operovali. Po operácii som znovu dýchala normálne už som nemala tracheu. Bolo Mikuláša vtedy to si pamätám. Ešte týždeň som ležala v Ke a potom ma konečne po 4 mesiacoch pustili domov. Boli Vianoce. Celé Vianoce som sedela doma lebo som sa nemohla namáhať. Chodili ku mne spolužiačky a kamošky pozrieť ma ale skôr poľutovať. Medzi tým ako som vravela že mi doktori povedali že nebudem chodiť, som sa nevzdala a snažila sa ako to šlo, keď ku mne chodila fyzioterapeutka cvičiť, cvičila som aj sama kedy to len šlo. Potom som už chodila o barlách na jednej nohe lebo na tú druhú som stúpiť nemohla lebo na pravej strane som mala zlomenú tú panvu a aj poškodený sedací nerv. Ja som sa aj tak nedala a skúsila som to po čase spravila som jeden krok, potom dva, potom tri...ale nie sama, držala som sa zábradlia. Plakala som jak malé decko, boli to moje prvé kroky. Vtedy som bola najšťastnejšia na svete. Ani lekári tomu neverili. Takže keď som bola doma cez Vianoce, mala som barly ale snažila som sa chodiť aj sama aj keď to bolo ťažké. Bol nový rok 1.1.2009, sedela som doma a pozerala som vianočné filmy. Neviem prečo ale zase sa mi začalo ťažko dýchať, povedala som to mame. Mala telefonne číslo na doktora z Košíc ktorý ma operoval. Bol to najlepší doktor na svete. Zavolala mu aj keď bol nový rok, povedal mame že keď sa čokoľvek zhorší má mu okamžite zavolať aj v noci. Takže mu zavolala a on hneď objednal sanitku, prišla po mňa a odviezli ma pod kyslíkom do Košíc. V Košiciach som bola na izbe pod kyslíkom celý čas lebo sama som dýchať nevládala, medzi tým mi spravili zase všelijaké vyšetrenia. Na druhý deň ráno prišiel ku mne doktor zo sklonenou hlavou, vedela som že niečo nie je v poriadku, povedal mi že mu to je ľúto ale stav sa mi zhoršil že sa mi to znovu vrátilo a začali sa mi zužovať dýchacie cesty opäť, a je nutné aby mi zase spravili tracheu. Vtedy to bol zase môj najhorší deň v živote. Povedala som mu že nikdy, že to nechcem, že si to nedám spraviť, že radšej umriem! Snažil sa ma upokojiť. Nemala som na výber a musela som to znovu podstúpiť aby sa mi stav nezhoršil . Takže tracheu som mala znovu. Ale nebolo to od začiatku také ako pred tým. Nemala som dýchacie cesty zúžené úplne a aj keď ťažko ale rozprávala som ešte. Ešte Vám vysvetlím prečo som nemohla rozprávať. Dýchacie cesty sú nižšie ako hlasivky a keďže hlasivky potrebujú vzduch a ja som mala tracheu a nedýchala som cez ústa lebo cesty boli zúžené tak ma nebolo počuť. Nebolo to vôbec ľahké, od začiatku som chodila s papierikom a perom aby som mohla napísať čo chcem. Riešila sa zase moja operácia taká ako pred tým. Lenže doktori ma operovať nechceli lebo že som v puberte, priedušnica mi ešte rastie a priedušnica sa môže operovať iba dva krát lebo je malá tak že musím počkať aspoň do 17 rokov aby mi dorástla. To bol môj ďalší najhorší deň v živote. Predstava že do 17-tich budem ticho, každý ma bude len ľutovať, nič nebudem môcť robiť atď. Nevedela som sa s tým zmieriť, bolo to veľmi ťažké. Môj doktor ktorého som mala tak rada ma postupne naučil starať sa o tracheu, vymieňať si ju, čistiť si ju a všetko čo bolo potrebné. Ja som sa to naučila. Pustili ma domov. Bola som skoro stále doma. Hanbila som sa niekde ísť, každý na mňa pozeral, obkukával a nechápal. Nebolo mi to príjemné. Bolo to také peklo môjho života. Vkuse som bola v kontakte s mojím doktorom z Ke. Poradil mi jedného lekára- profesora Haruštiaka v Bratislave, ktorý je špičkový lekár, najlepší na Slovensku aby som mu skúsila napísať o mojom zdravotnom stave a opýtať sa ho či by bol ochotný ma operovať. On bol doktor Ružinovskej nemocnici a len pre dospelých preto som to mala skúsiť keďže som bola dieťa. Prišla mi odpoveď že on niečo vie o mojom stave, že vtedy keď som bola v Košiciach on tam bol na nejakej prednáške alebo niečo také a že konzultovali môj stav s lekármi a že on ma vtedy chcel operovať ale že ostatný lekári to nedovolili. Napísal že mám prísť do Bratislavy, že mi spravia potrebné vyšetrenia a podľa toho určia dátum mojej operácie. Šla som, spravili všetko čo bolo potrebné a koncom augusta ma operovali. Vtedy na operačke som sa triasla jak osika, bola som vedomá toho že je to moja posledná šanca, buď sa to podarí alebo nie a ostane mi trachea do konca života. Ležala som na posteli v operačnej sále, okolo mňa bol rozruch, veľa lekárov, sestričiek...nevnímala som ich úplne, hlavou sa mi premietal celý môj život, strašne som sa bála ako nikdy pred tým. Rozplakala som sa a v tom mi jeden lekár povedal Andrejka neboj sa Haruštiak je frajer. Rozosmiala som sa, v tom mi niečo pichli do žili a už si nepamätám. Operácia trvala 4-5 hodín. Na druhý deň som sa zobudila, mala som bradu prišitú ku hrudníku, aby som si nepotrhala stehy po operácii. Ono to vyšlo, operácia sa podarila, opäť som dýchala normálne. Potom mi zase doktor povedal, vidíš Andrejka, vravel som ti že Haruštiak je frajer. Bola som mu taká vďačná ako nikdy. Potom som chodila na kontroly do PO,KE,BA stále dookola. Ale bola som už v poriadku. Najlepšie na tom je to, že vždy keď som prišla k nejakému novému alebo cudziemu lekárovi a videl moju kartu o tom všetkom čo sa mi stalo, nikto mi nejako nechcel veriť že som to Ja, že som to takto zvládla.

Potom sa začína ďalšia časť môjho života.

Konečne som bola schopná žiť normálne ako každý iný. Chodila som vonku a robila som čo som mohla. Začali sa problémy s mojimi rodičmi. Vždy im na mne niečo vadilo, kričali po mne kvôli hocijakej blbosti. Vždy mi dávali najavo že je to moja vina, že sama si zato môžem že som vtedy išla s nimi vonku a že sme havarovali. Na mňa to veľmi doľahlo, to všetko čo sa stalo, už som nevládala, každý ma len odsudzoval a dával mi pocítiť že tam nepatrím. Jeden večer, otec bol v robote v Čechách, mama bola na nočnej a moji mladší bratia spali. Vtedy som mala 14 rokov. V ten večer som sa rozhodla že tu nemám čo robiť, že všetkým bude lepšie keď tu už nebudem, veď rodičia ma aj tak nemajú radi, ľutovala som že som pri tej autonehode nezomrela. Zobrala som vodku čo sme mali v sekretári, všetky možné lieky čo som brala (v nemocnici bežne 30 tabliet denne), nôž, a sadla som si na svoju posteľ, napísala som rodičom list, že to tak bude lepšie, nebudú sa musieť so mnou trápiť a nebudú mať toľko starostí. Zjedla som všetky tabletky, zapila ich vodkou a následne som si podrezala žili. Zobudila som sa v Starej Ľubovni na Aro. Mama pri mne sedela a plakala. Ja som nevedela kde som a prečo tam som. Opýtala som sa jej, mami kde som a prečo? Mama plakala a povedala mi neboj sa Ajka, si v nemocnici, bolo ti zle. V tom som si pozrela na ruku, zbadala ju dorezanú a spomenula som si. Začala som kričať a plakať. Prečo som nezomrela, Ja som chcela zomrieť, prečo prečo prečo?! Prišli za mnou policajti, psychiatrička aký bol dôvod na to čo som spravila. Všetko som im povedala. Psychiatrička ma pochopila a nedali ma na psychiatriu. Povedala mi že som silná, že chápe čím som prešla. Chodili sme s mamou potom k nej na konzultácie aby sa nejako vyriešil vzťah medzi nami. Na nejakú dobu to pomohlo ale aj tak to bolo stále to isté. Všetci sa mi smiali že som sprostá, že som sa chcela zabiť, každý ma súdil ale nikto z nich neprešiel tou nesmierne ťažkou cestou ktorou som prešla Ja.

To auto v ktorom sme mali nehodu bolo poistené, poisťovňa mi preplatila moje úrazy, každý jeden, preplatili aj výdavky mojich rodičov ktoré dávali na cestu keď za mnou išli, keď mi niečo kúpili a tak. Potom za trvalé následky ktoré mi ostali- nikdy nemôžem rodiť, nemôžem veľmi behať a cvičiť, mám časté bolesti hlavy, neustále kŕče v nohe kvôli ktorým nemôžem spať a iné maličkosti. Vtedy boli ešte slovenské peniaze bolo to okolo 750 000 tisíc korún, nakoľko boli tie zranenia také vážne.

Keďže som nemala 18 rokov peniaze dostali moji rodičia ako zákony zástupcovia. Vtedy mi povedali že mi ich odložia a že keď budem mať 18 rokov tak mi ich dajú. Lenže to sa nestalo, o mesiac nato si kúpili auto, dali plastové okná, zateplili dom, kúpili nové skrine, mne posteľ. Keď som sa ich opýtala prečo to robia keď tie peniaze sú moje, za moje zranenia, za moju bolesť. Povedali mi sú na ich účte nie na mojom. A oni si s nimi môžu robiť čo chcú. Takú odpoveď som mala. Ja som s tým nemohla nič urobiť, veď ako by sa to dalo. Bola som v 9 ročníku a trebalo mi vybrať strednú školu . Vtedy som už mala priateľa, mal 23 rokov a aj 15. Chcela som ísť na internát, bolo mi jedno kde, len aby som bola čo najďalej z domu. Rodičia súhlasili iba z jednou školou s internátom. Zdravotná škola v Prešove ktorá bola 30 metrov od nemocnice v ktorej som ležala. Prijali ma tak chodím tam. Bola som an internáte, nebolo to ľahké. Rodičia mi nikdy nechceli dať peniaze na to na čo som potrebovala. Vždy mi všetko kupoval priateľ. Len niekedy sa stalo že mi niečo kúpila mama. Tak to šlo stále. Teraz som už druháčka, mala som byť tretiačka ale rok som nechodila so školy tak som o rok pozadu. Od septembra bývam s priateľom, kamarátkou a jej priateľom v 2-izbovom byte v Prešove ktorý sme si zobrali do prenájmu. Rodičia s tým nemali nijaký problém, boli radi že sa ma zbavia z domu. Súhlasili s tým keďže kamarátka je od nás, poznali ju, aj priateľa poznali aj jeho rodinu, navštevovali sa a podobne. S ničím nebol problém. Až kým neprišlo nato aby mi dali peniaze na mesiac aby som mohla všetko zaplatiť a žiť.

Dávajú mi 150 eur mesačne.

75 eur platím nájom za seba,

25 eur obedy v škole,

Cesta ma stojí každý deň 1 euro , za mesiac 22 dní idem do školy a to je 22 eur

Desiata ma stojí cca 2 eurá každý deň a to je 44 eur približne

Večera tak isto takže tiež 44 eur približne

V tom nemám zahrnuté drogériu a veci ktoré potrebujem na svoju osobnú hygienu.

Pred mesiacom som napísala rodičom smsku v ktorom boli tak ako tu napísané výdavky ktoré platím. Odpovede som sa nedočkala- žiadnej. Domov sa snažím nechodiť, neznášam to tam. Vždy keď prídem domov všade je neporiadok, vždy musím všetko popratať, navariť a spraviť čo je treba. Rodičia sa po mne aj tak vždy len vykričia, netuším prečo. A Keď ich popýtam peniaze že mi treba zase, tak sú ako nepríčetný, kričia...ja im poviem že to je málo, že potrebujem viac, oni mi nato povedia že mám šetriť že mi viac nedajú. Všetko mi samozrejme dopláca môj priateľ, veď ani nemá na výber jak by som žila? Za tie dva roky a 5 mesiacov čo sme spolu, na mňa minul toľko peňazí že sa to ani nedá spočítať. Kvôli mne má aj veľké dlhy. A je to len kvôli mne, pretože nemám odkiaľ zobrať peniaze keď mi ich rodičia nedajú. Nepovedala by som nič. Ale oni vedeli že keď pôjdem do školy že budem potrebovať peniaze, ale nikdy mi ich nechcú dať. Nie toľko koľko potrebujem. Ani si nepamätám kedy mi niečo kúpili. Vôbec ich netrápi čo mám a čo nie. Nikdy sa ma neopýtajú čo nové v škole a tak. Nechodím nikde, prisahám že nikde, ani na kofolu zo spolužiačkami po škole. Nemám na to peniaze. Priateľ mi dáva čo sa dá ale sám ma veľa nákladov.

12.mája budem mať 18.

Prosím Vás poraďte mi ako mám rodičov pýtať tie peniaze? Ja sa bojím že keď im niečo poviem nedajú mi ani tých 150 eur. Ďalšia vec tie peniaze z poistky, budem mať 18 majú mi ich dať, lenže ich nemajú lebo si kúpili a prerobili čo potrebovali. Mám to nechať len tak? Chcem si spraviť vodičák, rodičia mi peniaze nechcú dať, nič mi nechcú dať a ja neviem čo mám robiť aby som to dostala. Veď mi to právom patrí ale ja neviem čo mám robiť LProsím Vás poraďte mi. Vopred Ďakujem