Dobrý deň, takže tu je môj príbeh, ktorý sa nedal napísať len pár riadkami:
už neviem na koho sa obrátiť v tejto záležitosti, môj neurológ sa mi otočil chrbtom. V rajóne tu máme dvoch, jeden ma vyhlásil už pred rokmi otvorene za simulanta, a ten druhý na mňa pozerá asi takto, vidím to na jeho očiach, a celkovom jednaní: Aha, to je zasa ten blázon, no voľačo mu predpíšem, nech sa ho rýchlo zbavím, poznám, a viem, že obidvaja neurológovia berú úplatky, ale ja som nikdy žiaden úplatok nikomu nedal, lebo nemám z čoho, a myslím si, že aj lekár dostáva za svoju prácu plácu, ako každý radový zamestnanec, ktorému nikto nebude natískať úplatok.
Ale idem k veci. Moje zdravotné problémy sa už ťahajú od narodenia. Napriek tomu, že to všade rozprávam, väčšina lekárov to ignoruje, a píšu, že problémy nastali od toho, a toho roku, čo nie je pravda, ale v zdravotnej dokumentácii socialistická spoločnosť časť zdravotných záznamov stratila, ale ten problém je od narodenia, viem, že som neskoro začal kôli tomu chodiť, a prvýkrát, čo si ja pamätám, že sa mi to prihodilo, keď som mal štyri roky, mama hovorí, že aj predtým, ale ja si pamätám od tých štyroch rokov.
Viem, že som išiel na wc, a keď som išiel naspäť, trocha som zrýchlil krok, a dostavili sa nekoordinované pohyby rúk, a nôh, takže som išiel hneď k zemi. Nevedel som vtedy čo sa so mnou deje, čo môže vedieť také malé dieľa, len som sa rozplakal, ja som tomu vtedy hovoril aj robotické pohyby. Myslel som si, že niečo podobné majú snáď aj iné deti, dlho trvalo, a nechcel som sa zmieriť so skutočnosťou, že v tomto som jedinečný, možno aj na celom svete. Hľadal som niečo podobné u niekoho už aj na internete, a bohužiaľ nič. Aj lekári mi tvrdili, že s nič podobným sa ešte nestretli, a uvedené symptómy nie sú príznačné pre žiadnu konkrétnu diagnózu, preto ma dosť lekárov ešte v školskom veku označilo za simulanta, čo si určite viete predstaviť, že nie je pre dieťa jednoduché, a taktiež o to viac pre jeho rodičov, ktorý mu nedokážu nijako pomôcť. Teraz mám 40 rokov, a sami viete, že v tej dobe, aj neurologické vyšetrenia boli na veľmi nízkej úrovni, rontgen hlavy v Uherskom Hradišti, a to bolo asi tak všetko...
Taktiež som myslel, že je to len dočasný problém, že spevnením telesnej schránky, a v neskoršom veku to sám zmizne, v to dúfali aj moji rodičia, ale to bol veľký omyl.
Už veľmi skoro v detskom veku som zistil, že sa nemôžem hrať s deťmi, lebo uvedené problémy sa vyskytli, a stále vyskytujú skutočne pri všetkých zrýchlených pohyboch. Nemohol som sa guľovať, nemohol som hrať futbal, nemohol som bežať, veľmi ťažké detstvo, a nerád na to spomínam. Skrátka neurológovia, keď nenašli žiadny nález si pred pár rokmi jednoducho umyli ruky, a hodili to na starosť výlučne psychiatrom, a psychiatri si ma vzali preto pod svoje krídla, a napísali svoju diagnózu, len aby mi priznali aspoň polovičný invalidný dôchodok, inak by som bol absolútne bez najmenšej šance. V neskoršom veku sa akurát pridružila pri akejkoľvek sústavnej činnosti slabosť rúk, a nôh, bez možnosti vykonania akéhokoľvek cieleného pohybu. V prípade, že som sa predsa pokúsil o sebemenší pohyb, tak sa dostavili už spomínané nekoordinované kŕčovité pohyby rúk, a nôh. Pri týchto stavoch som vždy pri plnom vedomí. Takže únava, ktorá sa dostaví pri práci pomerne rýchlo je jedným z vyvolávajúcich faktorov spomínaných symptómov. ďalšie vyvolávajúce faktory sú alkohol, cigarety, skrátka všetky látky, otupujúce zmysly, a oslabujúce imunitný systém, a tým celý organizmus, Preto je tiež vyvolávajúcim faktorom už len mierne zvýšená teplota, a v konečnom dôsledku aj stres, ale ten sa snažím čo najviac eliminovať, pokiaľ sa dá...Nefajčím, alkohol nepijem tiež vôbec, odkedy som zistil, že stačí keď vypijem jedno pivo, a už sa nepostavím na nohy, nie som opitý, som plne pri zmysloch, ale nervová sústava je ochromená, a končatiny nie sú schopné žiadneho pohybu. A v prípade, že by som ich chcel k tomu donútiť, tak sa dostavia tie už spomínané nekoordinované pohyby rúk, a nôh...Musím zostať sedieť v kľude asi pol hodinu, niekedy hodinu, alebo viac, až sa to vráti do akého-takého normálu. To je jediný liek, keď cítim, že by to na mňa malo prísť, v kľude sedieť, alebo ležať, podľa okolností, ale ťažko sa to niekomu vysvetľuje, prečo nemôžete vstať, to určite chápete. Preto ma okolie takmer nikdy nepochopilo, a som pre nich stále divný, a ani sa im nečudujem. Nikdy nezaberali žiadne lieky, a ako by aj mohli, keď nikto nezistil moju skutočnú diagnózu, všetko sú to len pochybné domnienky.
Dlho trvalo, kým ma na škole oslobodili od telesnej výchovy, chceli ma nechať dokonca z telesnej prepadnúť, lebo som odmietal absolvovať skok do diaľky, výšky, hod guľou, kriketkou, a podobne, všetko činnosti pri ktorých treba rýchly, a ešte dokonca mrštný pohyb, takže pre mňa veľmi nebezpečné, nakoľko napríklad pri hode železnou guľou by som mohol ohroziť nielen seba, ale aj spolužiakov pri dostavení tých nekoordinovaných pohybov. Na Telesnej výchove vlastne neexistuje činnosť, ktorá by nevyžadovala zrýchlené pohyby.
Ale bohužiaľ som bol dlho pre učiteľov, aj pre lekárov simulant, až dokedy som sa im kôli týmto už spomínaným problémom na plavárni takmer utopil, až potom ma oslobodili od telesnej výchovy.
No, a v súčasnosti bojujem zasa s lekármi, a systémom, a sám so sebou, nakoľko problémy pretrvávajú, a zamestnávatel mi už nebude tolerovať odpočinkové seansy v práci, ktoré musia byť dosť časté, takže už deväť mesiacov marodujem, napriek tomu, že som sa tomu dlho vyhýbal, bol som si poležať aj na psychiatrické oddelenie, kde sa psychiatrička vyjadrila, že ona na mne nebadá psychický problém, že to je čisto neurologická záležitosť, ale povedala mi, že aj napriek tomu musí potvrdiť diagnózu mojej rajónnej psychiatričky, len preto, aby mi nezobrali aj polovičný invalidný dôchodok, tak teraz stále maródujem, už mi skončila aj podporná doba, takže nemocenské dávky mi prestaly vyplácať, posudková ma poslala na neurologické vyšetrenie, ale neurológ urobil vyšetrenie raz-dva, predpísal mi nejaké lieky, ako keby to je niečo, čo som dostal včera, a povedal kontrola o pol roka, to bolo teda neurologické vyšeterenie, jednoducho v roku 2007 to neurologická klinika v Bratislave, vzhľadom k tomu, že nenašli žiadny neurologický nález hodili do starostlivosti výlučne len psychiatrom! Dokonca aj tú hospitalizáciu som si musel vybaviť sám na vlastnú žiadosť, nakoľko rajónny neurológovia so mnou odmietli komunikovať, a spolupracovať. Vtedy boli robené všetky vyšetrenia, MR, CT, lumbálna punkcia, evokované potenciály, EEG, a rad ďalších...
Takže poraďte mi, čo teraz? Neurologický nález nie je žiadny, ale napriek tomu sú to čisto neurologické symptómy...Takže čo s tým? Na koho sa môžem ďalej obrátiť? Alebo som už skutočne blázon, a nie je mi pomoci?
Vážne neviem už ako ďalej!
0x
Zdravím, Miloš. Přiznám se, že jsem dlouho váhala nad odpovědí. Ale nakonec se přece jen o svůj názor s Vámi podělím. Nemyslím si, že jste blázen, ale máte k tomu nakročeno.
Domnívám se, že problém je ve Vaší hlavě. Pokud lékaři nezjistili žádný zdravotní problém a Vy přesto zdravotní potíže máte, může to být i tím, že jste se příliš upnul na myšlenku, že nejste v pořádku a něco Vám prostě být musí. Můžete to v sobě mít zafixované natolik, že se příliš pozorujete a nakonec si i nějakou tu nevolnost vždy přivoláte. Zkuste více důvěřovat lékařům, buďte rád, že žádný problém neobjevili a uvolněte se. Relaxujte - důležité je, cítit se dobře. Tak pro ten pocit něco udělejte a nepodléhejte mu tolik. Jinak se z toho doopravdy zblázníte a nevydržíte sám se sebou. Chce to zaměstnávat myšlenky jiným směrem (koníčky apod.), ale hlavně pořád nezkoumat sám sebe. Zvládnete to, chce to čas a hlavně si připustit dobrý pocit z toho, že vyšetření neprokazují nic, co by Vám muselo dělat až takové starosti. Hezký den.Dobrý deň, v podstate som takúto odpoveď aj trocha očakával, ale ja sa vôbec nepozorujem, mám to od narodenia, a povedzte mi, aké stresy, alebo sebapozorovanie má štvorročné dieťa, to je vylúčené. Keď idete po rovnej ceste, a zrýchlite krok, a z ničoho nič vám začnú tancovať ruky, a nohy, a predtým ste na to vôbec nemysleli, ani ste namali z ničoho strach, nie, v tom ma nikto nepresvedčí, že to mám v hlave, to by som si to musel vytvoriť v hlave už ako embryo v tele matky, je to čisto fyziologického pôvodu, ako som už písal, bol som na psychiatrickej klinike, absolvoval som rad náročných psychologických vyšetrení, a podľa psychiatričky, a psychologičky som z psychologického hľadiska absolútne zdravý, a jedná sa o neurologický čisto fyziologický problém. Ja plne chápem vašu odpoveď, lebo človek, ktorý nezažil nepochopí, ale asi ste môj príspevok dobre nečítali, lebo ten problém nie je problémom, ktorý by som dostal prednedávnom, ale je od narodenia, asi vám ušli v príspevku také dôležité skutočnosti, že som sa v detstve napriek mojej snahe musel vyhýbať detským hrám, a všetkým činnostiam, pri ktorých sa vyžadovali zrýchlené pohyby, nakoľko všetky moje pokusy, a snahy zaradiť sa do normálneho detského života sa končili tým, že mi ruky, a nohy začali robiť nekoordinované kŕčovité pohyby, ktoré som svojou vlastnou vôľou nemohol ovládať, a tento stav pretrváva bezo zmien až dodnes...
Mne nerobí starosti konkrétne to, že vyšetrenia neukázali nič, mne robí starosti to, že napriek tomu, že vyšetrenia neukázali nič, ja sa nemôžem zaradiť s týmito problémami do normálneho pracovného, a spoločenského života, nakoľko tie problémy, a nekoordinované kŕčovité pohyby pri zrýchlených reakciách sú skutočné, a nie žiadna fikcia, alebo výplod môjho chorého mozgu...
Nikomu by som to neprial, keď ako dieťa v školskom veku chcete byť ako ostatné deti, tak skúšate robiť tie isté veci, a hry ako ostatné deti, až napokon zistíte, že ste iný, a odsúdený na život v samote, nakoľko bol veľký problém nejakému môjmu rovesníkovi vysvetliť, prečo keď som bol vo futbalovej bránke, loptu som síce chytil, ale to vyžadovalo mimoriadne rýchly pohyb, a v tom momente chytenia lopty mi ruky a nohy začali tancovať nekoordinovanými pohybmi, a hneď som išiel k zemi, kde tie pohyby ešte zotrvačnosťou nejakú tú minútu pretrvávali...V tom detskom veku som to ani ja sám vedokázal vysvetliť, čo sa vlastne so mnou deje...
Ešte stále si myslíte, že ten problém je od narodenia len v mojej hlave? Myslím, že taká odpoveď je dosť krátkozraká, a veľmi zjednodušená, zvaliť vinu na psychiku, v podstate by sa to aj lekárom skoro podarilo, keby tam nebola tá závažná skutočnosť, že tie isté problémy sa prejavujú u mňa už od útleho detstva, takže to nemá nič spoločné so stresom, strachom, alebo inými psychickými problémami, nakoľko také malé deti žijú v úplne inej dimenzii a v úplne odlišnom svete, než dospelý, a ich jednania sú spontánne...a toto mi potvrdila aj psychologička, keď som bol v nemocnici na vyšetrení, a pozorovaní, ktorá mi povedala otvorene, že na mne nebadá žiadne psychické anomálie, ani zvýšený stres, či strach...Taktiež ešte upozorním na skutočnosť, že moji rodičia boli veľmi dobrý, a nikdy nepoužívali telesných trestov, alebo iné nevhodné praktiky, z ktorých by mohlo mať dieťa strach...
Zatiaľ toľko, ako reakcia na vášu odpoveď...
Pekný deň
Dobrý den. Jak jsem již uvedla ve svém prvním příspěvku, váhala jsem, zda má smysl Vám vůbec odpovídat. I já jsem čekala takovouto zpětnou reakci od Vás. Tím jste mne jen utvrdil o tom, že mé myšlenky se ubírají správným směrem a ne, že ne. Hodně se opíráte o své dětství ve svých příspěvcích a spojujete zdrav. problémy právě s ním. Už i malé dítě dokáže cítit rozdíly, jen si je neumí vysvětlit. Nejsem lékař, ale každý víme prostě to své... I děti, které mají jakékoli zdrav. postižení od mala se snaží vyrovnat většinou těm zdravým. I když ví, že si mohou ublížit. Je málo takových, kteří se uzavírají do svého světa, i když, jak říkáte, mají ten svůj. To, že mají různá omezení si v některých případech nedokáží vůbec připouštet. Tam právě dostává ta psychika nejvíce zabrat. A když jim v mnohém brání právě zdrav. stav, hledají jinou cestu, jak se začlenit a vést co nejvíce plnohodnotný život. Mnozí se s tím perou celý život a já obdivuji jejich houževnatost, chuť i sílu. Nerezignují na život a nemyslí na své postižení celý život, i když jej mají. Prostě se dokáží vyrovnat s tím, že jsou jiní a jiní zůstanou. Naučí se s tím žít a naučí s tím žít i své okolí. Jsou i tací, kteří jsou naprosto nevyrovnaní, proto jsou i často osamoceni. Nezačlení se nikdy mezi druhé, uzavřou se do toho svého světa, mají svojí pravdu a to, že na tom psychicky nejsou nejlépe, si vůbec nepřipouští. Prostě jsou nemocní a ostatní by to měli respektovat, protože takové problémy nemá přece každý. Lékaři nic nenašli, ale oni ví, že jsou opravdu nemocní, že mají problémy a nikdo je nechápe...Chápu, že máte asi těžký život, ale těžší ho mají vozíčkáři, nevidomí atd. A mají větší omezení třeba. O rodičích jste se zmínil sám, aniž by to potřeba. To také o něčem vypovídá. Takže ano, můj názor je, že je to především otázka psychiky a toho, co se nám honí hlavou. Nepochybuji o tom, že máte zdrav. potíže, které Vás omezují. Ale musíte s tím žít, přizpůsobit se tomu a nepátrat, proč to tak je. To jste dle mého soudu nedokázal. Namísto toho pátráte potom, zda jste, nebo nejste blázen. To má jistě svůj důvod a to je otázka psychiky, ne že není. Když Vám to nedokáží vysvětlit ani lékaři, proč máte tyto potíže, nedokáže to nikdo. Samozřejmě, je to jen můj pohled na věc takže to tak, prosím, berte a klidně nechte bez odezvy. Jen jsem se Vám pokusila vysvětlit, jak se na to dívám a rozhodně nezlehčuji vaše potíže.Objeví se možná jiný rádce, který zareaguje tak, jak očekáváte. Mějte pěkný den.
Dobrý deň, ja si myslím, že každý máme svoju pravdu, a nikto nás nepresvedčí o o opaku, ale nedá mi nereagovať. Ja som nerezignoval na život, keby to tak je už by som si ho asi dávno dobrovoľne zobral. Ja neustále bojujem. Ano, v tom máte pravdu, že každé dieťa sa snaží prispôsobiť, a včleniť sa medzi svojich rovesníkov, a neustále si hľadá cestičky, ako to dokázať. Ja som sa tiež o to pokúšal, ale vždy s neúspechom, vždy sa dostavili už tie spomínané nekoordinované pohyby. Spomínate ľudí, ktorý sú na vozíčkoch, nevidomý, prípadne s iným handicapom, a bojujú celý život, na druhej strane spomínate zasa ľudí, ktorý sa uzavrú do seba, a zanevrú na spoločnosť, ktorá ich nechce s ich problémami akceptovať. Ano, ja tiež poznám veľa bojovníkov, mám kamarátku psychiatričku, ktorá je na vozíku, mám priateľa s diagnózou sclerosis multiplex, ktorý už ťažko zvláda aj základné životné úkony, ale napriek tomu stále bojuje. Taký Nick Vujicic, ktorý sa narodil bez rúk, a nôh, ale napriek tomu má toľko energie, a radosti zo života, že ju môže rozdávať aj zdravým ľuďom. Ja by som nemyslel na to moje ochronenie, len tu ide aj o boj o prežitie, a finančné zabezpečenie, nakoľko ten problém je skutočný, a aj keď sa pohrúžim do práce, a myslím len na to jediné, ako čo najskôr dokončiť prácu, a vykonám len tak znenazdajky rýchlejší pohyb, ktorý si ani neuvedomím, tak hneď sa dostavia tie už spomínané nekoordinované pohyby rúk, a nôh. A verte mi, nie je ľakké vysvetliť zamestnávatelovi, a okoliu, že nie ste na drogách, alebo, že nie ste opitý, aj napriek tomu ma pošle fúkať. Myslím, že týmto, takýmto ponížením tá prvá bojujúca skupina nemusela nikdy prejsť, nakoľko aj keď si to tý handicapovaný možno neuvedomujú, ale im dodáva pozitívnu energiu už len tá skutočnosť, že ich handicap je viditelný, a teda ľahko spoločnosťou akceptovatelný, so všetkými výhodami, ktoré z toho vyplývajú. Tá prvá skupina bojujúcich nikdy nemusela prežiť také ponižujúce detstvo, keď ako deväťročný som skákal na telesnej výchove do diaľky, a pri dopade na zem sa hneď dostavili tie nekoordinované pohycy rúk, a nôh, a ja som sa metal na zemi ako nepríčetný. Škola ma vyslala lekárovi, ktorý povedal mojim rodičom, že vášmu dieťaťu sa asi nechce cvičiť, a preto simuluje uvedené symptómy. Ako by ste sa zachovali na mieste toho rodiča, keby vám toto lekár povie o vašom dieľati, ktoré srdcervúco plače, a prosí vás, aby ste ho neposielali do školy, kde ho nútia robiť veci, ktoré robiť nemôže, a nedokáže, vzhľadom k uvedeným zdravotným problémom?...Ako by ste sa zachovali v prípade, keď dá učiteľ vášmu dieťaťu facku len preto, že odmietne skákať cez kozu, lebo vie, že pôjde k zemi aj s tou kozou, nakoľko sa mu to už viackrát stalo, a ešte sa pri tom aj zranil?..Ako by ste reagovali, keby vaše dieťa učitel nechá z telesnej výchovy prepadnúť preto, že dieľa odmietne robiť cviky, o ktorých vie, že mu ubližujú, a spôsobujú uvedené problémy?. Asi by vám ako rodičovi nebolo určite príjemne...A čo som prežíval v tých časoch ja, o tom netreba snáď ani písať. Bola to pre mňa ako najhoršia nočná mora, z ktorej som sa nemohol zobudiť. Ako by vám bolo, keby príde za vami vaše desaťročné dieťa, a povie vám: Mama, prečo nie som ako ostatné deti? Mama, prečo som sa narodil? Mama, ja chcem zomrieť. Ja som toto urobil viac krát, a viem, a s odstupom času som si uvedomil, že som vtedy mojim rodičom veľmi ublížil, nakoľko oni vedeli o tom, čo prežívam, aké mám problémy, a taktiež vedeli, že nie je v ich silách mi pomôcť. A práve preto to bolo pre nich také ťažké. Takže veľmi zlé spomienky na detstvo, veľmi zlé spomienky na dospievanie, na prvú lásku, keď sa moja priateľka zľakla,a rozišla sa so mnou, keď som dostal tieto nekoordinované pohyby na verejnosti, a metal som sa na zemi. A ani jej to nezazlievam, a nečudujem sa jej. Rovnako by asi reagovala každá, hneď si pomyslí, buď ten človek na voľačom frčí, nejaké tvrdé drogy, alebo niečo podobné, a nepresvedčíte ju o opaku, najmä keď lekári nepotvrdili žiadny nález...Takže ja neustále bojujem, a tie rozdiely som už opísal medzi skupinami spoločnosťou akceptovatelných, a tých ostatných...aj keď je tam ešte aj tretia skupina ľudí, a síce hypochondri, ktorý si skutočne namýšľajú choroby, a vytvárajú si ich vo vlastnej hlave... Verte mi, veľakrát v minulosti som si prial byť radšej na tom vozíčku, aby som bol spoločnosťou aspoň trocha akceptovatelný s mojimi problémami, a aby mi aspoň niekto veril, a nič iné mi ani nikdy nešlo, len aby mi spoločnosť uverila, že si nevymýšľam, a že sa nehádžem o zem, a nemykám nohami, rukami naschvál, aj za cenu, že ma zrazí auto, keď sa mi to stalo viackrát aj na prechode pre chodcov, keď som zrýchlil chôdzu, aby spoločnosť, najmä z radov lekárov uznala, že nesimulujem uvedené problémy, napriek tomu, že sa v súčasnosti nedajú diagnostikovať, a vtedy by som nemusel nikdy prežívať to, čo som zažil, a stále naďalej prežívam...Taktiež nesúhlasím s názorom, že nemám ďalej pátrať po príčine...Musím stále pátrať, keď nezistím príčinu, nemôžem odstrániť problém. Lekári vám môžu predpísať lieky na akékoľvek ochorenie, ale tie lieky vás neliečia, tie len odstraňujú, alebo potláčajú symptómy daného ochorenia, a keď človek nezistí, ani nepátra po pravej príčine ochorenia, tak nikdy nemôže nasadiť vhodnú liečbu, a natrvalo sa ochorenia zbaviť. Možno nikdy nenájdem pravú príčibu, ale nikdy neprestanem hľadať. Takže zatiaľ ešte toľko. Pekný deň.
Ešte by som snáď dodal jednu vec, že čo sa týka diagnostikovania môjho ochorenia, na základe mojich symptómov, tak som už počul veľa názorov, aj podobných ako u vás, aj taký, že ešte nezostrojili tak citlivý prístroj na diagnistikovanie môjho obhorenia. Ono jedna vec je tiež pravda, že pred rokmi, keď nebolo možné CT vyšetrenie, ani magnetická rezonancia, tak veľa pacientov by asi písalo podobné príspevky, ako teraz ja, nakoľko nebolo možné správne, alebo vôbec zdiagnostikovať ich ochorenie. Môj nebohý otec by o tom mohol napísať knihu. Posledné, tiež zaujímavé vysvetlenie mi dala odborníčka-psychiatrička, ktorá mi povedala, že sa môže tiež jednať o ochorenie enzymatického pôvodu, Jednoducho už samotné embryo v tele matky nebolo dostatočne vyživované určitým renzýmom, alebo tento celkom chýbal. A v tomto prípade by bolo presné zdiagnostikovanie veľmi ťažké, až nemožné, nakoľko súčasné prístrojové vybavenie v zdravotníctve by na to nestačilo. Pekný deň.
A vidíte, jsme pořád u té hlavy. To, co popisujete, mi připomíná epilepsii. To také člověk nenosí napsané na čele a postihne jo to třeba bez varování. Musí se s tím naučit zacházet a jeho okolí též, protože nikdy nevíte, kdy to přijde a jaký to bude mít průběh. Může to mít různé formy, nemusí se člověk vždy svíjet v křečovitých záchvatech. Ale předpokládám, že by na to lékaři museli přijít. Z pohledu rodiče, když se ptáte, jak bych se zachovala, Vám to mohu říci naprosto přesně. S dětmi je potřeba komunikovat, vysvětlovat, řešit s nimi jejich problémy a být jim vždy oporou. Nepodceňovat jejich psychiku, mít neskonalou trpělivost s jejich bolestmi, vztekem... sledovat jejich vývoj a dělat vše proto, aby si v životě ublížily co nejméně. Takže pokud by mé dítko vykazovalo takovéto zdravotní problémy od mala, nedala bych doktorům pokoj, pokud by nezjistili, proč má takovéto stavy a co je jejich příčinou. Nepřestala bych to jako matka řešit, I kdyby to znamenalo změnit lékaře. Já nesnáším pocit bezmocnosti a každý problém má nakonec vždy nějaké řešení. Ale Vy jste s tím vyrostl, trpíte něčím a nevíte čím. Jak by to tedy mohlo vědět Vaše okolí a přizpůsobit se tomu? A pokud to neví ani Vaši lékaři, zkuste je změnit a absolvovat vyšetření někde jinde. Budete mít alespoň výsledky ke srovnání. Poznáte, zda se shodují, nebo zda na něco někdo nepřišel včas. Hodně komunikujete s psychiatry, ale Vaše psychika dostává neustále hodně zabrat. Pokud jste odhodlaný pátrat po příčině Vašich potíží, pak říkám - zkuste tedy změnit lékaře a projít novými vyšetřeními. Mohla by to být dobrá cesta...
Ano, máte pravdu, pripomína to epilepsiu až nato, že u epilepsie sú vyvolávacie faktory trocha odlišné, a ten istý vyvolávajúci faktor, ktorý vyvolal epilepsiu minule, ju nemusí vyvolať znova. Dalo by sa povedať, že potenciálny epileptik je asi každý človek...Stačí, keby ho podrobia na 24 hodinové EEG a u 95% ľudí sa počas tohoto 24 hodinového obdobia vyskytne aj keď len minimálna anomália...U niekoho sa to môže prejavovať len občasnými záškubmi svalov, alebo rôznymi tikmi...Pri epilepsii je najmä dlhotrvajúci stres podstatný faktor, ktorý vplýva na charakter a priebeh tohoto ochorenia...mám aj priateľov z radov epileptikov...aj na základe ich skúseností môžem potvrdiť, že epilepsia, nech je v akomkoľvek štádiu sa dá bravúrne zvládnuť najmä správnou celkovou životosprávou...U mňa výsledky EEG vyšetreniía sa nikdy neodchyľovali od normálu...
Vaša odpoveď ako matky potenciálneho chorého dieťaťa je prirodzená, každá matka chce predsa chrániť svoje dieťa. Moji rodičia so mnou dosť komunikovali, ale niekedy nezvládali situáciu...A ani som im to nikdy nevyčítal, robili čo mohli...Ale tlak zo strany školy, lekárov, detského psychológa, ktorý ma označil za mentálne retardovaného, takže aj to bol jeden z dôvodov prečo sa k tým mojim problémom stavali tak ako sa stavali, a za komunistov bola taká doba, keď sa lekári, a učitelia chceli z niečoho vyzuť, tak dosiahli toho, že jednoducho označili dieťa za mentálne retardované, nebol som jediný, môj priateľ s týmto označením, v deviatich rokoch ho označili za ťažko mentálne retardovaného a napriek tomu úspešne zvládol vysokú školu, a tiež ja napriek tomu všetkému a napriek zdravotným problémom, a častej absencii v škole kôli zdravotným problémom som úspešne zmaturoval, takže čo s takými psychológmi, ktorý vám napíšu, že u pacienta sa jedná o totálnu mentálnu retardáciu duševného vývoja, a dieťa napriek tomu potom absolvuje normálnu základnú školu s vyznamenaním, a taktiež úspešne zmaturuje, napriek všetkým tým zdravotným problémom, a šikany zo strany učiteľov, lekárov, a žiakov, ktorou musel prejsť...A čo sa týka trpezlivosti, tú mali rodičia skutočne na rozdávanie,až som sa niekedy čudoval ako sa to všetko dá zvládať pri šiestich deťoch, a keď ešte dva zomreli, a jedno z nich závažným pochybením lekárov, takže nebolo to jednoduché za komunistov, ani čo sa týka sťažností...A ďalšia vec, vtedajšie zdravotníctvo v mojich detských rokoch, ako som už spomínal mohlo urobiť EEG vyšetrenie, a rontgen hlavy, ktorý sa v tom čase robil len v Uherskom Hradišti, a to bolo asi tak všetko...A čo sa týkalo zmeny lekára, iste viete, že v tých časoch to nebolo vôbec jednoduché, bola to spoločnosť, v ktorej vládla prevažná časť monopolov, všetko bolo už vopred pevne dané, školský lekár, zubár, odborný lekár, podľa mena, bydliska, názvu ulice, a keď ste nedajbože zablúdili niekde inde: Ale veď vy sem nepatríte, čo neviete čítať?...
To je ťažko, aj keď budem vedieť prípadne diagnózu, ale vždy to budú symptómy, ktoré nie sú navonok viditelné, takže to veľmi neočakávam, že okolie to bude nejakým spôsobom niekedy akceptovať...
Teraz už môžem zmeniť lekára, už vám nekladú do cesty veľké prekážky, ale zasa je to na úkor dochádzania na väčšie vzdialenosti, zvýšené náklady na poplatky u lekára, a podobne,a žiadanky na rôzne odborné vyšetrenia musia byť opodstatnené podľa ich tabuliek, aby ich z väčšej časti uhradila poisťovňa, a ja už som sa dostal do takej finančnej situácie, že si nemôžem dovoliť žiadne ďalšie experimenty, ale určite sa nevzdám...Ďakujem za vaše odpovede, a váš čas a prajem pekný víkend...
Dobrý deň, mám nové správy, to je teda skvelé, ako má človek reagovať na to, že vlastne až teraz po 40 rokoch zistili, že sa u mňa vlastne jedná o detskú mozgovú obrnu, ktorá vznikla u mňa už v prenatálnom štádiu vývoja...No čo k tomu dodať...DMO vám diagnostikujú v 40 riku života...Keď sa ma niekto opýta, čo ti zistili...no vieš, detskú mozgovú obrnu so 40 ročným oneskorením...
Nenesieme zodpovednosť za správnosť informácií a za škodu vzniknutú ich využitím. Jednotlivé odpovede vyjadrujú názory ich autorov a nemusia sa zhodovať s názorom prevádzkovateľa poradne Poradte.sk
Používaním poradne súhlasíte s personalizovanou reklamou, ktorá pomáha financovať tento server, ďakujeme.